Krásny kúsok Slovenska

Objavte históriu Hornej Nitry

Hrady, zámky, kaštiele a kostoly hornej Nitry

Spoznajte naše hrady a zámky, v našom regióne je množstvo historických pamiatok ktoré stoja za vašu pozornosť. Nášmu regiónu kraľuje bezkonkurenčne Bojnický zámok.

História zámku Bojnice

Bojnický zámok patrí k najstarším a najvýznamnejším pamiatkam na Slovensku. Stojí na travertínovej kope nad mestom. Prvá písomná zmienka o existencii hradu je z roku 1113 v listine zoborského opátstva. Pôvodne bol hradom dreveným a vyvinul sa zo staršieho hradiska. Postupne v priebehu 13. storočia bol budovaný z kameňa ako majetok rodu Poznanovcov. Koncom 13. storočia sa Bojníc zmocnil uhorský veľmož Matúš Čák Trenčiansky a hrad mu patril do roku 1321. Po Matúšovi Čákovi sa v Bojniciach v 14. a 15. storočí vystriedali ako majitelia ďalšie šľachtické rody - Gilethovci, Leustachovci, Noffryovci.

V roku 1489 kráľ Matej Korvín daroval Bojnický hrad spolu s panstvom svojmu nemanželskému synovi Jánovi Korvínovi. Po smrti kráľa Mateja sa hradu zmocnili Zápoľského vojská a obývali ho až do roku 1526.V roku 1527 daroval kráľ Ferdinand I. hrad Alexejovi Turzovi. Turzovci hrad upravili a prestavali na pohodlné renesančné sídlo. Pôvodný gotický hrad dostal takto charakter renesančného zámku s rovnako vysokými obytnými budovami zoskupenými okolo vnútorného nádvoria. Po vymretí rodu Turzovcov (v roku 1636) hrad opäť pripadol korune. O rok neskôr, v roku 1637, dal cisár Ferdinand III. bojnické panstvo Pavlovi Pálfimu do zálohy za dvestotisíc zlatých. 

V roku 1643 dostali Pálfiovci Bojnický hrad do dedičnej držby. V Bojniciach znovu zavládol stavebný ruch a hrad dostal barokovú podobu. Stavebná aktivita na hrade utíchla koncom 17. storočia. Jeho podoba sa v priebehu 18. a 19. storočia podstatne nezmenila.

Po dlhšom období stagnácie a úpadku získal bojnické panstvo s hradom v roku 1852 jeho posledný šľachtický majiteľ - gróf Ján František Pálfi. Gróf Pálfi sa rozhodol prestavať hrad na romantický zámok. Ako vzor použil francúzske gotické hrady z údolia rieky Loiry, pápežský palác v Avignone, gotické tirolské hrady i ranú renesančnú taliansku architektúru. Architektom neogotickej prestavby bol Jozef Hubert. No architekt sa zjavne stal iba nástrojom v rukách svojho zákazníka s vysoko vycibreným umeleckým vkusom. Sám Pálfi kreslil, navrhoval a riadil všetky práce. Táto posledná neogotická prestavba trvala 22 rokov (1889 - 1910).

Gróf Pálfi sa jej úplného dokončenia nedožil, zomrel vo Viedni 2. júna 1908 ako starý mládenec. Pretože nemal priamych dedičov, čoskoro po jeho smrti vypukli spory medzi príbuznými o dedičstvo. V roku 1923 bola uzavretá priateľská dohoda medzi dedičmi grófa Pálfiho a československým štátom, v ktorej boli určené zbierky, ktoré nebudú predmetom dražieb. Dražby umeleckých zbierok grófa Pálfiho sa uskutočnili v rokoch 1924 - 1926.

V roku 1939 zámok a pozemky k nemu patriace kúpila firma Baťa. Po vojne, na základe Benešových dekrétov, pripadol jej majetok štátu. Od roku 1950 je v zámku definitívne umiestnené múzeum, ktoré je dnes súčasťou Slovenského národného múzea.

Múzeum Bojnice

Myšlienkou zriadiť v zámku v Bojniciach múzeum sa zaoberal jeho posledný šľachtický majiteľ, gróf Ján František Pálfi. 

Vo svojom testamente zo 14. novembra 1907 vyslovil želanie, aby bol zámok sprístupnený pre verejnosť a aby umelecké diela ostali na pôvodných miestach a prehliadka bola umožnená všetkým záujemcom.

Po smrti Jana Pálfiho dedičia nerešpektovali jeho poslednú vôľu a testament napadli na súde. Cenné zbierkové fondy rozpredali na dražbách a bojnické panstvo využívali iba ako hospodársku základňu. Časť zbierok sa podarilo v zámku zachovať, a to prostredníctvom dohody medzi dedičmi a československým štátom. V nej boli určené zbierky, ktoré nemali byť predmetom dražieb a ostali vo vlastníctve štátu.
No správa zámku už od roku 1907 umožňovala prehliadku jeho interiérov. Individuálni návštevníci, rodiny alebo školské výpravy absolvovali prehliadku sprístupnených priestorov. Sprievodcom býval spravidla kastelán hradu, neskôr študenti stredných a vysokých škôl.
V roku 1941 správa Veľkostatku Bojnice povolila členom Muzeálneho spolku hornej Nitry umiestniť v priestoroch zámku svoje archeologické, vlastivedné, etnologické a historické zbierky. Uložené boli v priestoroch Zimnej záhrady.
Veľkým zvratom v dejinách zámku bol požiar 9. mája 1950, ktorý zničil všetky zámocké veže. Prehliadky priestorov zámku boli zakázané. Rada Miestneho národného výboru v Bojniciach ihneď po požiari požiadala kompetentné úrady o obnovu zámku. Navrhovala v jeho priestoroch zriadiť múzeum. Rada KNV v Nitre uznesením č. 107/1950 zo dna 7. septembra 1950 rozhodla o zriadení Krajského vlastivedného múzea so sídlom v Bojnickom zámku.
Ihneď po požiari začali rekonštrukčné práce. Ukončené boli už na jeseň roku 1951. Vedenie múzea postupne uvoľňovalo priestory v zámku na expozíciu múzea. Za základ zbierkového fondu slúžil inventár bývalého Múzea hornej Nitry, Mestského múzea v Nitrianskom Pravne a zrušeného Štátneho múzea v Nitre, ako aj zvozy z kaštieľov v Tesárskych Mlyňanoch, Beladiciach, Továrnikoch, Horných Lefantoviec, Uhrovci, Zemianskych Kostoľanoch a ostatných kaštieľov kraja i viacerých cirkevných stavieb a kláštorov.
Prvá expozícia v renomovanom zámku bola verejnosti sprístupnená 2. septembra 1951. Múzeu ako inštitúcii s krajskou pôsobnosťou pribudla úloha metodického a poradenského centra pre múzeá v obvode kraja.
Po územnej reorganizácii v roku 1960 múzeum prestalo plniť úlohu krajskej inštitúcie a stalo sa regionálnym pracoviskom zameraným na výskum a dokumentáciu horného Ponitria. V rámci novej siete múzeí Stredoslovenského kraja mu pripadla úloha vlastivedného múzea okresu Prievidza. V roku 1969 bolo Múzeum v Bojniciach začlenené pod priame riadenie Ministerstva kultúry SSR a v roku 1979 pod Ústrednú správu múzeí a galérií v Bratislave. V roku 1970 bol Zámok Bojnice vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku.
Nová kapitola dejín Múzea v Bojniciach sa začala písať 24. marca 1981, kedy múzeum dostalo nový štatút. Podľa neho sa bojnické múzeum stalo špecializovaným pracoviskom s celoslovenskou pôsobnosťou na dokumentáciu a prezentáciu obdobia neoslohov na území Slovenska. Vtedy došlo k rozhodnutiu ukončiť v Bojnickom zámku existenciu vlastivedných expozícií. Nové expozície boli návštevníkom sprístupnené na jar roku 1983.
Zo zbierok archeologického, vlastivedného, prírodovedného, etnologického a historického vzniklo v roku 1984 Hornonitrianske múzeum s vlastivedným charakterom. Po delimitácii sa od roku 1985 jeho sídlom stala Prievidza.
Špecializované Múzeum Bojnice v rokoch 1988 - 1991 organizačne patrilo pod Slovenské národné múzeum (SNM) v Bratislave, v období od roku 1991 do 30. júna 1996 bolo ako samostatné Múzeum Bojnice riadené Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky. Od roku 1996 až do súčasnosti patrí opäť pod správu SNM Bratislava ako samostatná organizačná zložka.
Múzeum Bojnice je v súčasnosti špecializovaným umelecko-historickým múzeom s celoslovenskou pôsobnosťou. Je dokumentačným, vedecko-výskumným a metodickým múzejným pracoviskom, ktoré cieľavedome získava, ochraňuje, vedecky a odborne spracováva, využíva a sprístupňuje doklady o umelecko-historickom vývoji národnej kultúrnej pamiatky Zámok Bojnice, artefakty z vývoja neoslohov na území Slovenska, výtvarné diela starého umenia a umeleckého remesla. Po roku 1989 sa múzeum v nadväznosti na historické a architektonické špecifiká zámku stalo priekopníkom v organizovaní animovaných podujatí a programov, zameraných na rozvoj kultúrneho turizmu.

zdroj: https://www.bojnicecastle.sk/

Uhrovecký hrad

Uhrovecký hrad alebo Uhrovský hrad je zrúcanina hradu v južnej časti Strážovských vrchov, nad obcou Uhrovské Podhradie.

Hrad bol postavený v polovici 13. storočia v nedostupnom teréne Nitrických vrchov. Neskororománska pevnosť onedlho prešla do rúk Matúša Čáka, po ktorom ho vlastnili napríklad Žigmund Luxemburský, Stibor zo Stiboríc. V období 15. a 16. storočia bohatí páni viedli početné majetkové spory o tento hrad, ktorý často menil majiteľov. Napokon pripadol rodu Zayovcov. Doba hospodárskej aktivity sa prejavila aj na stavebných úpravách hradu.


Hrad sa vďaka svojej polohe neocitol v centre diania veľkých bojov, dokonca ho nezničili ani turecké vojská pri svojich nájazdoch. K jeho deštrukcií prispeli napokon samotní Zayovci, ktorí život sústredili do pohodlnejšieho kaštieľa v Uhrovci a na hrade udržiavali iba strážne a hospodárske objekty. Neskôr začali Uhrovecký hrad využívať ako väznicu a v priebehu 18. storočia stratil svoju pôvodnú funkciu. Po požiari v júli 1848 hrad začal nezadržateľne pustnúť.

Napriek tomu sa však vďaka odľahlej polohe hradu zachovala jeho pomerne kompaktná ruina s peknými ukážkami vzájomného prepojenia viacerých slohových období.

zdroj: wikipedia.org

Kostol Nanebovzatia Panny Márie

Dominanta Mariánskeho vŕšku, pozostatok Prievidzkého hradu

Kostol Nanebovzatia Panny Márie je národnou kultúrnou pamiatkou. Bol postavený okolo roku 1260 ako súčasť prievidzského hradu. Pôvodne mal románske prvky, ale neskôr ho karmelitáni prestavali v gotickom slohu. Z interiéru kostola sa zachovala iba stredoveká socha Panny Márie z druhej polovice 15. storočia. V blízkosti kostola je výhliadka s pohľadom na pohorie Vtáčnik a časť Prievidze. Mariánsky vŕšok je už tradične miestom konania Mariánskej púte k Nanebovzatej Panne Márii v období Prievidzkých hodov.

Kostol Najsvätejšej Trojice ( Piaristický kostol )

Jedna z najkrajších barokových pamiatok strednej Európy

Kostol Najsvätejšej Trojice známy aj ako Piaristický kostol je jeden z troch historických kostolov v Prievidzi. S výstavbou sa začalo v roku 1666. Dokončený bol pod vedením rehoľného staviteľa P. Hangheho v roku 1740-1753.

Je to jednoloďový pozdĺžny kostol s polygonálnym presbytériom, zaklenutý kupolou, s bočnými kaplnkami na spôsob kostola II Gesú v Ríme. Loď má valenú klenbu s lunetami, ktorá dosadá na silne vystupujúcu rímsu vtiahnutých pilierov. V celom interiéri je štuková rokajová ornamentika. V presbytériu iluzívna nástenná maľba od J. A. Schmidta (1750-1765), v lodi od viedenského maliara J. Š. Bopovského (1783). Hlavná fasáda členená pilastrami je zakončená štítom, do ktorého je vstavaná veža.

Celý kostol sa nesie v barokovom štýle. Dominantou kostola je hlavný oltár s mramorovou stĺpovou architektúrou a s ústredným obrazom Nanebovzatia Panny Márie, ktorého dej pokračuje v plastickej kompozícii vznášajúcej sa v priestore. Obrazy na všetkých piatich bočných oltároch sú podobného štýlu. Ich autorom je rovnako Š. Bopovský.

zdroj: wikipedia.org

Kostol sv. Bartolomeja ( farský kostol )

Farský kostol sv. Bartolomeja apoštola 

Farský kostol sv. Bartolomeja apoštola je gotický kostol v Prievidzi (Pribinovo námestie) z druhej polovice 14. storočia. 

Farnosť v Prievidzi bola založená začiatkom 13. storočia. V roku 1321 hradná fara zanikla, a onedlho sa začalo so stavbou novej - mestskej fary a farského kostola. Počas rokov kostol prešiel rôznymi zmenami. Interiér sa nezachoval v pôvodnom stave, zachovali sa len niektoré gotické kostolné predmety , ktoré sa používajú dodnes. Interiér bol doplnený o organ. Veža kostola, postupne dostávala zvony, ktoré zvolávali ľud na bohoslužby a boli tiež signalizačným zariadením v prípade pohrôm. V roku 1523 bola vytvorená na severnej strane freska Snímanie z kríža. Na južnej strane je freska sv. Krištofa. 

Po rekonštrukcii strechy a iných opravách bol kostol sv. Bartolomeja v roku 1963 zapísaný do ústredného zoznamu pamiatok. V 19. a 20. storočí bol kostol niekoľkokrát reštaurovaný. V roku 1969 bol farský kostol vykradnutý.

zdroj: wikipedia.org 

Vytvorte si webové stránky zdarma! Táto stránka bola vytvorená pomocou služby Webnode. Vytvorte si vlastný web zdarma ešte dnes! Vytvoriť stránky